Zo spomienok bývalých učiteľov

Školský výlet

Hovoria mi pamätník. Možno majú aj pravdu, pretože pamäť si všeličo uchová z tridsaťpäťročného pôsobenia na jednej škole. Zažila som veľké zmeny – premenovanie učňovskej školy na stredné odborné učilište, nové koncepcie, otváranie Strednej školy pre pracujúcich, zriadenie DOŠ, nové študijné odbory, výstavbu telocvične, dielní, novej jedálne a mnoho, mnoho ďalších. Mám veľa pekných spomienok, ale nie som ešte v období, keď si prezerám fotografie a spomínam, pretože žijem v prítomnosti, v realite.

O jednom školskom výlete vám však porozprávam. V roku 1976 sa otváralo pri učilištiach štúdium popri zamestnaní . Aj pri našej škole sa zriadili dve triedy a v jednej z nich mi bolo pridelené triednictvo. Vekové zloženie študentov od 20 – 36, ale i napriek tomu sa z tejto triedy vytvoril výborný kolektív. A tak ma ani neprekvapilo, keď po skončení prvého ročníka chceli ísť moji žiaci na školský výlet. Ja som to pochopila, len čo riaditeľ školy? S malou dušičkou a návrhom v ruke, ale odhodlaním presadiť svoje, som vstúpila do riaditeľne. Úspech sa dostavil, aj keď riaditeľovi nešlo do hlavy, že dospelí chcú školský výlet. My sme sa však tešili zo súhlasu a v posledný školský deň, po rozdaní vysvedčení sme nabalili zásoby, nasadli do autobusu s cieľovou zastávkou Ždiar. Všetkých nás ubytovala v rodičovskom dome Veronika – študentka tejto triedy. Poobede sa športovalo a v zápale boja za loptou sa poniektorí aj na hnoji našli. Večer sme sedeli pri ohni, obdivovali kontúry našich veľhôr. Vtedy som im ukázala cieľ výletu – Ždiarske vidly a išlo sa spať. Už privčas nás zobudili kikiríkajúce kohúty do nádherného slnečného rána. Každý si zbalil svoje veci a keďže to boli fotografi, poniektorí mali so sebou aj dva fotoaparáty a vyrazili sme do Monkovej doliny. Nebolo mi všetko jedno, keď som sa pozrela na obuv svojich žiakov, pretože poniektorí mali tenisky, v tom čase ešte plátené, poltopánky a našlo sa aj zopár vybramiek. Cesta nám pomaly ubiehala, aj počasie nám prialo a tí, ktorí z Tatier poznali Starý Smokovec, Tatranskú Lomnicu, nevedeli sa vynadívať na stále sa odvíjajúce ďalšie a ďalšie štíty. Keď sme prešli pásmo lesov, na severnej strane nás privítal sneh a na južnej pestrofarebný koberec flóry Tatier. Fotoaparáty boli v permanencii a dievčatá miesto ranného umývania zažili poriadnu guľovačku. Kráčali sme ďalej, ale odhodlania bolo menej a menej. Nakoniec sme šťastne dorazili. Oddychovali sme. Keď som však videla do krvi odraté, opuchnuté nohy niektorých, vedela som, že cesta dole bude utrpením. Aj bola. Určite ma v duchu mnohí prehrešili, ale keď sme všetci dorazili do rekreačného strediska v Monkovej doline a sedeli pri pohári chladeného piva, každý mal na tvári výraz spokojnosti, že sme to dokázali. Musím vám povedať, že po desaťročnom stretnutí tejto triedy sa najviac spomínalo práve na tento fantastický výlet.

Edita Krkošková